S čím sa stretávame
Ako pomôcť dieťaťu s adaptáciou
- Dovoľte mu, po dohode s učiteľkou, priniesť si obľúbenú hračku, s ktorou sa mu prvé dni ľahšie zvládnu.
- Zbytočne nepredlžujte rána s plačúcim dieťaťom v šatni, prejavte mu porozumenie, ubezpečte ho, že ho máte radi a že poň prídete a odovzdajte ho učiteľke. Urobte z toho pravidelný rituál.
- Zostaňte po celý čas pokojní, aj keď to bude ťažké. Vaše dieťatko je veľmi vnímavé.
- S učiteľkou komunikujte, pýtajte sa, buďte zvedaví. V prvých týždňoch komunikujte radšej, keď prídete po dieťatko (vzhľadom na ranný rituál ).
- Dôverujte učiteľkám v triede.
- Neporovnávajte dieťa s inými deťmi, ktoré neplačú a usmievajú sa, rešpektujte jeho pocity.
- Hovorte mu pravdu – idem do práce, budem doma upratovať, variť a pod.
- Komunikujte s dieťaťom o tom, čo sa v “škôlke” dialo, ale nenúťte ho rozprávať, ak nechce.
- Prejavte mu dôveru, že je šikovné, že to zvládne, že sa naučí aj to, čo sa mu doteraz nedarí.
- Trpezlivosť, cit a pravidlá.
Prvé dni a týždne určite nebudú ľahké pre Vás, ani pre Vaše dieťatko. Je to normálny pocit z toho, že jedna etapa sa v jeho aj vo vašom živote končí. Začína sa nová etapa – vy sa vrátite do zamestnania a dieťatko bude prvý raz niekoľko hodín bez Vás. Všetko, čo je prvý raz, je niekedy zložité. Prvý raz bez mamy, bez otca, prvý raz papkať v jedálni, prvý raz spinkať v inej postieľke, prvý raz sa hrať s toľkými deťmi… Nebojte sa, urobíme všetko, aby to „prvý raz” nebolo pre Vás a Vaše dieťatko až také ťažké.
Niektoré deti sa s nástupom do kolektívu vyrovnajú v priebehu prvých dní, iné sa na nové prostredie adaptujú aj za niekoľko týždňov. Je potrebné si uvedomiť, že dieťa prichádza do neznámeho prostredia, nevie sa orientovať v nových priestoroch, musí sa prispôsobiť novému režimu, pravidlám, nedostáva sa mu toľko pozornosti, ako keď je iba s vami. To všetko je veľmi náročné a potrvá určitý čas, kým sa začne v novom prostredí cítiť bezpečne.
Dôverujte profesionálnym učiteľkám materskej školy, ktorú ste si vybrali
Deti a disciplína
Dnešný svet rodičovstva je plný odborníkov, ktorí majú v rukávoch rady na každý problém. Občas mám pocit, že mnoho z nich je nikým neotestovaných a skutočne nerealizovateľných. Pravdou však je, že v rámci spolunažívania s našimi deťmi pravidelne prichádzame s nimi do konfliktov, ktoré často nevieme vhodne riešiť. A hoci vidíme, že naše reakcie nie sú správne, stále konáme intuitívne podľa nejakého vzoru, ktorý sme zažili napríklad vo vlastnej rodine. Aj pri tej najväčšej snahe vychovať z našich detí tých najlepších dospelých, občas by nám rada niekoho skúseného padla vhod. Dnes sa pozrieme na to, odkiaľ sa rastúce konflikty s deťmi v spoločnosti berú a či ich môžeme vďaka uveodmovaniu si svojej výchovy eliminovať.
Láska telo na telo.
Stále častejšie sa v dnešnej dobe stretávame v rámci výchovy so zástancami „vzťahovej výchovy“.
Určite ste už o tomto štýle výchovy počuli. Nejde o nič iné, ako o metódu dobre známu z čias pradávneho spolunažívania rodín, kedy dieťa od svojho narodenia bolo pevne pripútané k svojim rodičom alebo opatrovníkom a umožňovalo mu to zdravý psychický a emocionálny vývin s celoživotnými pozitívnymi dôsledkami. Táto filozofia tvrdí, že ak sa rodičia naučia lepšie vnímať potreby a signály dieťaťa, vzrastie jeho pocit bezpečia a bude sa zdravo vyvíjať po všetkých stránkach.Vzťahová výchova obhajuje dôležitosť nepretržitého kontaktu novorodenca s telom matky pri všetkých činnostiach počas dňa. Deti vďaka nemu cítia ochranu, bezpečnosť a istotu v milovaného človeka v akomkoľvek okamihu svojho emocionálneho rozpoloženia. Vo chvíľach, keď plačú, keď sú zúrivé i keď sú pokojné.
Keď o tom počúvame a vnímame všetky tie odporúčania ako neustálu blízkosť telo na telo, vnímanie signálov a okamžité reagovanie na ne a pod., príde nám to všetko také prirodzené, že je dieťa stále našou súčasťou. Zrazu všetko do seba zapadá a je nám jasné, že presne takto by sme chceli žiť. Presne takúto nekonečnú lásku svojim potomkom chceme dávať. No dokážeme nájsť neskôr v takomto úzkom vzťahu hranice? Vystihnúť správny čas, kedy začať dieťa upozorňovať na to, že ho síce stále bezvýhradne milujeme, ale že je samostatná bytosť? Že má nielen práva, ale aj vlastnú zodpovednosť?
Detský psychiater Winterhoff tvrdí, že generácia našich rodičov a prarodičov vo výchove zrkadlila nesprávne chovanie svojich detí. Pomáhali im tak a ich deti sa mohli psychicky zdravo vyvíjať. K tomuto javu dnes podľa neho nedochádza. Deti aj vďaka správaniu rodičov zostávajú zacyklené v stále skorších psychických vývojových štádiách. Preto sú rodičia i pedagógovia viac vyčerpaní a stále častejšie dochádza ku konfliktným či dokonca skratovým situáciám. Deti nemajú predstavu, kde je ich miesto.
Neuvedomujú si čo je drzosť, čo je rešpekt, kde sú hranice niekoho iného. Nedostávajú patričnú spätnú väzbu a tak môže v neskoršom veku vďaka nevhodnému zrkadleniu rodičov pri svojom vývoji narážať, dostávať sa do nepríjemných situácii a nenachádzať v živote uspokojenie a pochopenie.