Vďaka podnetnej, obsažnej a vzájomnej interakcii rodiča s dieťaťom vzniká podporovaný, uvedomovaný (a isto tiež bezpečný) proces spontánneho odpútavania sa spojený so sebauvedomovaním, v ktorom má dieťa príležitosť uvedomovať si seba samé a svoje možnosti. V momente, keď rodič čosi výchovné racionálne zdôvodní, oberá svoje dieťa o možnosť špekulovať o rodičových výchovných zámerov. Vzájomné výchovné očakávania a ich naplnenie určujú obraz detského sveta. Rodič by si mal uvedomovať, že iní ľudia či rovesníci dieťaťa poskytujú dieťaťu menej istoty, alebo skôr ju neposkytujú vôbec a nie je možné od nich očakávať toleranciu správania dieťaťa. Dieťa je tak vystavené mnohým rizikám a nevšímavý (alebo len výberovo všímavý) rodič neposkytuje dieťaťu zázemie a najbližšiu istotu. Rodič má byť podporou dieťaťa v jeho sebauvedomovaní a osamostatňovaní sa. Sebaistému dieťaťu zväčša nerobí problém spoznávať nový terén, objavovať možnosti a tešiť sa z toho. Spoluúčasť rodiča je v tomto určujúca. Kvalita vzťahov rodiča s dieťaťom vytvára už spomínané zázemie práve vtedy, keď dieťa pri objavovaní narazí na prekážku. Rodič má poskytnúť reflexiu, vyzdvihnúť konkrétnu úspešnosť dieťaťa a podnietiť dieťa na ďalšiu úspešnosť. Mnohé činnosti má vlastne rodič vykonávať spoločne s dieťaťom, nielen kvôli sociokultúrnej skúsenosti dospelého človeka, ale kvôli spoločne strávenému času, kedy spoločné a vzájomné činnosti umožňujú podeliť sa o skúsenosť pochádzajúcu z rozvojatvorných možností, príležitostí a privátneho vzťahu; blízkosti rodiča a dieťaťa.
